Kolumne

četvrtak, 5. listopada 2017.

Pavol Janik | Molto Adagio


MOLTO ADAGIO


The old move in.
Slowly and clumsily,
not of their own volition
and without somebody else’s help.
Tiresomely they move their old-fashioned furniture,
their antediluvian opinions
and dogged pains in their joints.

With shaking limbs
they look in vain for switches
on the unfamiliar walls
of their new living space.
They can’t manage to switch on the light
in a twilight of loneliness and unknowing.

Pointlessly they utter all the words,
which they now remember with difficulty.
Their own words
no longer mean anything to them.
They don’t understand them.
They’ve forgotten what they were for.
They remind them of nothing.

For them. For honoured and precious persons,
to whom respect and gratitude are due.

The old move in.
Tediously and maladroitly,
unintentionally
and completely alone.
Sluggishly they move their old-fashioned furniture,
out-of-date opinions
and importunate pains in their joints.

Persistently and unpleasantly
they touch us
with their trembling extremities.
Dejectedly they catch us by the throat.

The old move in
on us.
Little by little and inexpertly,
willy-nilly
and under their own steam.
Strenuously we move our obsolete furniture,
used-up opinions
and painful joints.
And other things
which have already served their purpose.

Inconspicuously and unavoidably
we become honoured and precious persons
to whom respect and gratitude are due.

Tenaciously and depressingly
we continue in the persistence of our actions,
fluently sliding into the punch lines of stories
of course like the hands of a clock.

With our head we direct
all the way down
ready to strike the precise time.

And above us
a blue sky
yawns incomprehensibly
into which the wind flings the glittering mirrors of memory.


MOLTO ADAGIO


Starí ľudia sa sťahujú.
Pomaly a nemotorne,
nie z vlastnej vôle
a bez cudzej pomoci.
Ťažkopádne sťahujú svoj staromódny nábytok,
predpotopné názory
a neodbytné bolesti v kĺboch.

Trasľavými údmi
márne hľadajú vypínače
na neznámych stenách
nového príbytku.
Nevládzu zažať svetlo
v šere samoty a nevedomia.

Zbytočne vyslovujú všetky slová,
na ktoré si ešte s ťažkosťami spomenú.
Už im nič nehovoria
ich vlastné slová.
Nerozumejú im.
Zabudli, na čo slúžili.
Nič im nepripomínajú.

Im. Cteným a váženým osobám,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Starí ľudia sa sťahujú.
Zdĺhavo a neobratne,
neúmyselne
a celkom sami.
Ťarbavo sťahujú svoj starodávny nábytok,
prežité názory
a dotieravé bolesti v kĺboch.

Vytrvalo a nepríjemne
sa nás dotýkajú
rozochvenými končatinami.
Tiesnivo nám siahajú na hrdlo.

Starí ľudia sa sťahujú
do nás.
Po troške a nešikovne,
chtiac-nechtiac
a vlastnými silami.
Namáhavo sťahujeme svoj zastaraný nábytok,
opotrebované názory
a boľavé kĺby.
A ostatné veci,
ktoré už doslúžili.

Nenápadne a neodvratne
sa stávame ctenými a váženými osobami,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Húževnato a skľučujúco
pokračujeme v trvaní dejov,
plynule sa posúvame v následnosti príbehov,
samozrejme ako hodinové ručičky.

Hlavou smerujeme
kolmo dolu,
prichystaní odbiť presný čas.

A nad nami
nechápavo zíva
modrá obloha,
na ktorej vietor preskupuje jagavé zrkadlá pamäti.

(1985)


MOLTO  ADAGIO

Stari ljudi se sele.
Polako i nespretno,
ne zato što tako hoće
i bez tuđe pomoći.
S mukom sele svoj staromodni nameštaj,
pretpotopne poglede na svet,
i uporne bolove u zglobovima.

Drhtavim rukama
uzalud traže prekidače
na nepoznatim zidovima
novog prebivališta. 
Ne uspevaju da upale svetlo
u polumraku samoće i svesti.

 Nepotrebno izgovaraju sve reči,
kojih se s mukom još uvek sećaju.
Već im ništa ne kazuju
vlastite reči.
Niko ih ne razume.
Zaboravili su čemu su služili.
Ne podsećaju ih na ništa.

Oni. Cenjene i važne osobe,
kojima pripada poštovanje i zahvalnost.

Stari ljudi se sele.
Dugo i nespretno
slučajno
i sasvim sami.
Nespretno sele svoj starinski nameštaj,
prestarele tačke gledišta
i dosadan bol u zglobovima.

Uporno i neprijatno
dotiču nas
drhtavim udovima.
Čvrsto nas hvataju za grlo.

Stari ljudi se sele
pored nas.
Pomalo i trapavo
hoćeš- nećeš sami
sopstvenim snagama.
Marljivo sele svoj stari nameštaj
dotrajala mišljenja,
i bol u zglobovima.
I ostatak stvari koje su već odslužile svoje.

Neprimetno i neizbežno,
postajemo sveti i cenjeni ljudi,
kojima pripada poštovanje i zahvalnost.

Uporno i mučno
nastavljamo sa upornošću naše delovanje.
glatko klizeći u naravoučenija priča,
naravno kao ručice na satu.

Glavu savijamo
ravno dole
spremni da otkucamo tačno vreme.

A nad nama
nerazumljivo zeva
plavo nebo,
na kome vetar ponovo svrstava svetlucava ogledala sećanja.

(1985)

__________________________________________________
  
Prijevod - Translations: English by James Sutherland Smith and into Serbian by Smiljana Piksiades


Nema komentara :

Objavi komentar